Keď muž nechce hovoriť

Existujú situácie, keď muž jednoducho nemá záujem prehovoriť...

Bol raz jeden pár, muž a žena a tí žili spolu už dvadsať rokov. Žena požadovala rozvod a muž nechcel o tom ani počuť, chcel pokračovať v manželstve.

Žena vravievala: „Ako môže každého presviedčať, že chcem pokračovať v manželstve? Neľúbi ma. Nič už ku mne nepociťuje. Ak vyžadujem rozhovor, on vždy odchádza preč. Je odmeraný a bez citov. Dvadsať rokov nedával najavo žiadne city. Nechcem mu odpustiť. Nezostanem už dlhšie v tomto vzťahu. Som už vyčerpaná z neustálych pokusov nútiť ho, aby sa otvoril pre mňa, rozdelil sa so mnou o city.“

Musíme uznať, že žena vôbec nevedela, ako podporovala svojím správaním ich problémy. Domnievala sa, že iba manžel môže za všetko. Bola si vedomá toho, že všetko robila pre dôvernosť ich vzťahu, obojstranné rozhovory a komunikáciu, pokým partner celých dvadsať rokov odporoval.

Vo chvíli, čo začala navštevovať semináre o riešení problémov vo vzťahoch muža a ženy, dozvedela sa o takzvanom „gumičkovom efekte“. Odvtedy ronila slzy odpustenia a zistila, že jeho problém bol v skutočnosti ich spoločným problémom. Spoznala, ako aj ona podnecovala svojím konaním jeho vznik.

Žena znova prehovorila: „Pamätám si na prvý rok v manželstve. Ak som začala priamo rozprávať o svojich pocitoch, manžel v tej chvíli odišiel preč. Domnievala som sa, že ma neľúbi. Keď sa to neustále opakovalo, kapitulovala som a nevládala som ďalej. Nechcela som, aby mi znova ukrivdil. Nepoznala som, že iné dni by ma bol vypočul. Nedala som mu tú možnosť. Zatvorila som sa sama do seba aj ja a požadovala som, aby sa ako prvý otvoril práve on.“

Jednostranný rozhovor...

Ženine rozhovory boli vo väčšine prípadov jednostranné. V prvom rade sa snažila donútiť svojho manžela hovoriť tak, že mu predostierala veľké množstvo otázok. Následne, ešte predtým ako povedala všetko, čo uznala za vhodné, ju rozčúlili jeho strohé odpovede. Vo chvíli keď hovorila o svojich osobných pocitoch, bolo to zakaždým to isté. Rozčuľovala sa na to, že manžel je málo otvorený a priamy, že ju neľúbi a nemá záujem sa rozdeliť o city. 

Príklad jednostranného rozhovoru

Jednostranný rozhovor prebieha asi takto: 

ŽENA: Ako si sa v dnešný deň mal?

MUŽ: Dobre.

ŽENA: Čo sa udialo?

MUŽ: Nič neobvyklé.

ŽENA: Čo by si chcel robiť cez tento víkend?

MUŽ: Mne je to jedno. Čo chceš robiť ty?

ŽENA: Chceš, aby som pozvala priateľov k nám?

MUŽ: Čo ja viem... Nevieš, kde je program televízie?

ŽENA: (Rozčúlená) Z akého dôvodu sa so mnou nerozprávaš?

MUŽ: (Začudovane mlčí)

ŽENA: Ľúbiš ma?

MUŽ: Samozrejme. Veď som si ťa zobral.

ŽENA: Ako ma môžeš ľúbiť? Nikdy sa nerozprávame. Ako tu môžeš sedieť a byť ticho? Už ti na ničom nezáleží?

V tejto chvíli muž zvyčajne vstal a odišiel von sa prejsť. Keď sa vrátil, choval sa normálne, ako keby sa nič neudialo. Žena sa rovnako chovala, ako keby bolo všetko v poriadku, no vnútorne a citmi sa vzdialila. Chovala sa ako milá manželka, avšak vo svojom vnútri prežívala obrovské napätie a vzdor. Po istej dobe žena konala ako predtým a rozprávala rovnako jednostranne o manželových pocitoch. Po dvadsiatich rokoch hromadenia argumentov, že ju muž už neľúbi, nemala záujem aj naďalej niesť málo intímnej a dôvernej blízkosti zo strany jej manžela.

Ako podporovať jeden druhého...

Prejdime k poslednej časti problematiky Keď muž nechce hovoriť. Tentoraz priblížime, ako je možné podporovať jeden druhého.

Na seminári žena prehovorila: „Dvadsať rokov som sa usilovala môjho manžela donútiť, aby hovoril. Potrebovala som, aby sa otvoril a bol prístupný. Zabudla som, že mi chýbal muž, ktorý by ma podporoval s cieľom, aby som mohla byť otvorená. To som vyžadovala. Za tento víkend sme si s manželom viac tajomstiev, ako za celé obdobie dvadsiatich rokov. Pociťujem jeho lásku. No a to som nedostávala. Domnievala som sa, že sa musí zmeniť. V súčasnosti si uvedomujem, že sme obidvaja v poriadku. Iba sme netušili, ako si navzájom vyhovieť a neprekážať jeden druhému.“

Žena sa neustále ponosovala, že jej muž nehovorí. Uistila samu sebe, že jeho ticho brzdí prekvitaniu dôvernosti. Na seminári, ktorý rieši vzťahy muža a ženy sa priučila tomu, aby sa podelila o svoje pocity bez toho, aby od muža vyžadovala to samé. Miesto toho, aby odvrhovala jeho ticho a mlčanie, začala ho jednoducho oceňovať a vážiť si ho. Z muža sa vykľul oveľa vnímavejší poslucháč.

Muž sa priučil váženému umeniu počúvať. Pomaličky trénoval počúvanie. Viac efektívnejšie je naučiť muža (partnera) počúvať, ako trvať na tom, aby bol viac otvorenejší a viac sa zdôveroval so všetkým.

Ak sa muž naučí počúvať niekoho, koho má rád a je za to ocenený, pomaličky sa začne aj on otvárať a začne prezrádzať dôverné veci a skutočnosti. Pokiaľ muž vie, že ho partnerka uznáva ako poslucháča a neodvrhuje ho za to, že sa s ňou nerozdelí o svoje vnútorné stavy a pocity, pomaličky sa začne otvárať. Pokiaľ nepociťuje, že musí, inštinktívne sa rozrozpráva.

Avšak ako prvé potrebuje mať pocit, že ho partnerka uznáva a berie do úvahy. Pokiaľ ju aj naďalej hnevá jeho mlčanie, neuvedomuje si, že muži sú z Marsu. Toľko k problematike „Keď muž nechce hovoriť.“

V ďalšom našom článku už prejdeme k ďalšej oblasti, tentoraz „Kedy sa muž neodtiahne“.